Moje cesty ma zaviedli do mesta Ubud, ktoré je plné obchodíkov, yoga centier, resortov a reštaurácií. Na uliciach to žije mopedmi. V blízkom okolí sú voľne dostupné vodopády, unikátne ryžové polia, monkey forest, farmy na cibetkovú kávu a iné “atrakcie” pre cudzincov.
Mentalita je tu trošku veľkomestská, ľudia sú si vzdialenejší, no viac to tu zaváňa Indonézskou kultúrou.
Prvý deň v Ubude som si zo zvyku objednala na raňajky Lombok coffee. Majiteľ na mňa pozrel akoby som mu zjedla večeru. Zabudla som, že som už na Bali.. “Oh, you mean Balinese coffee?” Pre nich veľký rozdiel, ja som však zmenu v chuti nespozorovala. Rovnako aj masáže tu majú “iné”. Balinese / Lombok / Indonesian / Traditional. Väčší rozdiel som si skôr všimla medzi masážami od masériek v rámci jedného ostrova než podľa ich názvu
Majú v sebe akúsi hrdosť na miesto, kde žijú. A ja to rešpektujem. Aj keď sa ešte občas pomýlim s názvom.. (mimochodom Indonézia má viac ako 17500 ostrovov)
Ráno sa Balijčania vyberú vždy na trh, ktorý funguje iba do cca 10tej a nakúpia si čerstvé potraviny. Na stoloch sú voľne vyložené ryby a mäso, od ktorých musia predajcovia neustále odháňať otravné muchy. Okrem iného si vždy kúpia aj “posvätné obete” vo forme kvetinovej ozdoby, ktorú si ukladajú pred dom, na múriky, na zem, na chodník alebo kdekoľvek uznajú za vhodné. Niektorí si ich vyrábajú sami a tak si kúpia iba suroviny ako napr. banánové listy a čerstvé kvietky. Mištičku vytvoria pomocou spinkovača na papier a prúžkov z banánových listov. Sedia na zemi pred svojim obchodíkom a cvakajú. Do vnútra naukladajú kvietky, prípadne pár zrniečok ryže alebo malú pochúťku (videla som už aj keksíky či mentos cukríky). Ukladanie tejto obete sa nesie v duchu rituálu. Modlia sa pri tom, ovievajú ho kvetmi a kropia svätenou vodou. Nakoniec zapichnú horiacu vonnú tyčinku a rituál skutočne vedený v prítomnom stave je ukončený. Vďaka nemu sa však na uliciach šíri jemná nasladlá vôňa, ktorá je pre nich akosi typická. Mesto, ktoré vonia pôsobí na psychiku úplne inak ako prostredie zahalené smogom.
Ďalšia podobná tradícia je, že po každej modlitbe si dávajú za ucho kvietok. Ak sa modlia v prítomnosti kňaza, dá im na čelo pár zrniečok mokrej bielej ryže, ktoré im tam zostanú prilepené niekoľko hodín. Vidieť ráno ulicu plnú mužov s ružovými či bielymi kvietkami za uchom (niekedy aj zo zadnej strany) je veľmi oči otvárajúce. Muži sa tu neboja byť nežní a ženy pokorné. Muži tu niekedy dokonca nosia namiesto nohavíc hrubé šatky (sarong) zdobené zlatými ornamentami pripomínajúce sukne.
V jedeň deň som počula hlučný sprievod na ulici. Bola som zvedavá čo sa deje, no nevidela som jeho začiatok. Rozhodla som sa ho teda následovať. Po pár minútach sme došli na miesto kde sa konala akási ceremónia. Hudobníci sedeli na zemi v kruhu a hrali na činely. V druhej skupine mlátili kovovými kladivami o podložky v pravidelnom rytme. To sú ich tradičné hudobné nástroje. Mne z nich išlo po pár minútach urvať uši. Obzerám sa okolo seba a hľadám pointu cez davy ľudí. V diaľke svieti vysoká bohato zdobená zlatá mohyla na bambusovom podstavci. Pod ňou kopa popola. Kremácia. Ach bože, kam som sa to dostala.
Na druhej strane stáli dva čierne kone (z polystyrénu), tiež krásne vyzdobené a domáci okolo nich krúžili s darmi v rukách. Rodiny boli oblečené v žltom. Zrazu prišiel poverený človek, zobral nôž a rozrezal po dĺžke látku, ktorou bol kôň obalený. Zodvihli chrbtovú časť a zozadu ktosi priniesol detské telíčko zabalené v bielej látke. Vložili ho dnu. Tie kone sú ich truhly. Rodinný príslušníci sa chodili po jednom s dieťmi rozlúčiť a pokladali na ne rôzne dary. Nikto neplakal. Trvalo to príliš dlho, slnko pieklo a ja som skutočne nebola zvedavá na vôňu horiacich tiel. To čo som videla, bolo dostatočne poučné, a tak som sa vybrala naspäť do mesta.
Na druhý deň ma zobudil podobný hluk, no tentokrát bol omnoho bližie. Akoby hneď pred dverami. Preboha, čo aj tu niekto zomrel? Vyšla som z izby a na dvore bola kopa sviatočne oblečených miestnych a pred nimi stál jeden pár, ktorému všetci postupne gratulovali. Svadba. Odľahlo mi.
Uklonila som sa im a vyrazila do ulíc.
Doprava je tu veľmi rušná a treba byť veľmi opatrný. Nikde som tu nestretla prechod pre chodcov. Každé kríženie cesty vyžaduje koncentráciu a rýchly pohyb v snahe vyhnúť sa blížiacemu roju mopedov.
Jednosmerky tu platia iba pre autá, ktoré tvoria hlavný prúd. Sú však z oboch strán obtekané motorkami, ktoré idú veselo v protismere.
Skútroví taxikári posedávajú na chodníkoch a okrikujú turistov. Niektorí už asi z toľkého bliakania “Taxi! Taxi!” stratili hlas, a tak si vyrobili šikovné zalaminované tabuľky s nápisom TAXI MOTORBIKE. Ak je turistova reakcia negatívna alebo ignoruje, tabuľku jednoducho otočia a ukážu jej druhú stranu: MAYBE TOMORROW
Keď som šla s taxikárom autom na letisko a dostali sme sa na rušnú križovatku bez svetiel kde sa motorky a auta krížili neorganizovane všetkými smermi, zapol proste výstražné svetlá aby naznačil, že ide iba rovno
A zato do neprehľadných zákrut sa tu vždy trúbi aby ten idúci oproti vedel, že nemá klopiť. V noci zase prebliknú diaľkovými svetlami. Bezpečnosť. Taká iná ako tá naša. Sú vždy pripravení zareagovať ak druhý vodič spraví chybu. Podľa toho čo som počula sú tu nehody turistov na motorkách bežné. To asi preto, že nám robí problém prispôsobiť sa ich “systému”.
Posledné 3 týždne rozhodne neboli klasickou dovolenkou iba o poznávaní krajiny a kultúry. V mori som bola kvôli zraneniu dokopy 3x a slnku som sa musela vyhýbať. Toto bol skôr taký môj osobný retreat. Keď som tu bola naposledy, tiež sa ma to tu dotklo, ale nie do takej hĺbky ako tentokrát. Záleží nakoľko si okolie pustíš k sebe..
Niekedy som sa cítila ako Alica v krajine zázrakov. Veľa vecí je tu totiž inak. Človeka to núti sa občas pozastaviť a premýšľať.
Možno sa na to pozerám príliš idealisticky alebo je to podmienené aj tým, že si vyberám ľudí, s ktorými sa stýkam a dávam do reči. Nie všetci sú totiž usmievaví, srdeční a úprimní. Asi ako kdekoľvek inde na svete.
A tak na záver:
Prišla som sem iba s letenkami, batohom a pár miliónmi rupií vo vačku. Cestovať sama je fajn. Robím si čo chcem, kedy chcem, celé je to také krásne spontánne. Spolieham sa iba sama na seba. Ale predsalen som človek spoločenský a rada sa obklopujem príjemnými ľuďmi. Nebolo to inak ani tu a nebolo ani tažké tu srdečných ľudí nájsť, s ktorými som mohla zdieľať veci, o ktorých sa v bežnom svete veľkomiest nehovorí.
A keby sa ma niekto spýta, či mi chýba domov, tak mu poviem, že nie. Nechýba mi to miesto (aj keď je nádherné a milujem ho). Chýbajú mi ale tie duše, ktoré tam v okolí stretám. Tak sa na vás už teším a do skorého videnia
