Všetci sme nádherné bytosti, bez ohľadu na to odkiaľ pochádzame
Áno, sú medzi nami určité rozdiely. No tie môžeme brať ako zdroj inšpirácie k osobnému rastu.
Životy gilijčanov sú jednoduché, ich srdcia otvorené a medziľudská blízkosť im rozhodne nie je cudzia.
Jedného večera som sledovala partiu mladých gilijčanov sediacich spolu na menšom drevenom plážovom posedení. Jeden z nich oslavoval narodeniny. Bola tma a okolo šiel párik turistov. Pekne sa pozdravili, dali sa do reči, a tak ich oslávenec prizval aby sa k nim pridali. Už vtedy vyzeralo posedenie plné no oni sa ochotne poposúvali aby sa tam mohli všetci pekne napratať. Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.
Na ostrove Gili Air sa nesúperí. Neexistuje tu konkurencia. Platí tu napr. pravidlo, že párty je v jeden večer vždy iba v jednom bare. Predstavte si, že sedíte v reštaurácii a čašník vás pozýva na akciu v inom podniku. “Určite prídi, všetci tam budú”. Je to od nich naozaj veľmi milé. A tak som šla.
Aj na Halloweena tu bola už ako každú stredu párty v Legend bare. Celý ostrov sa v tento večer stretne na jednom tanečnom parkete (čítaj na pláži). Turisti, miestni, mladí, starí. Všetci sa spolu bavia až do rána. Je krásne sledovať tú symbiózu. Lenže aj tá tu má asi svoje hranice. Ako som tak sedela v hamaku a sledovala zabávajúcich sa ľudí, všimla som si jednu dvojicu – mladá indonéžčanka a beloch. Tancovali spolu už nejakú tu dobu keď ho dievča začalo bozkávať a on sa samozrejme nebránil. Ani sa mu nečudujem. Bola útla, usmievavá, mala bohaté dlhé čierne vlasy a detskú tvár. Pohľad na nich dvoch bol príjemný. Teda aspoň pre mňa. Zrazu na nich zozadu vyskočil starší domáci (o ktorom som sa neskôr dozvedela, že bol jej strýko) a začal na turistu vrieskať niečo po indonézsky. Dievča sa postavilo pred chlapca a bránilo ho. Nepomohlo. K strýkovi sa pridali ďalší miestni a začali turistu naháňať. Mal riadny strach. Agresia naberala na obrátkach, keď sa skryl za bar, na stenu leteli sklenené fľaše od piva. Hudba stíchla. Keď sa po chvíli podarilo nahnevaných domácich ukľudniť, zrazu pribehlo spomínané podgurážené dievča a začalo bezhlavo mlátiť svojho strýka. Bola zamilovaná a on jej v tom bránil. Celá šlamastika sa začala odznova. Ľudia sa rozdelili na 3 skupiny. Turisti a väčšina domácich, ktorí sa držali opodiaľ, pretože s tým nechceli mať nič spoločné, a potom dve skupiny domácich (vraj dve rodiny) ktoré medzi sebou bojovali. Chlapcovi, ktorý v tom bol nevinne sa našťastie podarilo ujsť, no tieto dve rodiny mali medzi sebou stále akýsi problém.“Too much rum” povedal domorodec v kľude stojaci vedľa mňa krútiac hlavou v nepochopení čo sa tu práve udialo. Turisti to časom zabalili a šli radšej spať. Bolo po párty. Nikomu sa našťastie nič vážne nestalo. Čerešničkou na torte však bol jeden miestny, ktorý si stále nedal povedať ani po dlhšej dobe mierumilovného dohovárania austrálskeho majiteľa baru. Začal mu kričať do tváre: “This is my island! You must respect me!” Všetkým nám zdvihlo obočie. Tá poznámka naozaj nebola na mieste.
Nasledujúce dni to bola najobľújbenejšia hláška čašníkov v bare. Smiali sa. Smiali sa na tom, ako sa jeden z miestnych nechal pohltiť svojim egom. Vedeli totiž, ze rešpekt je jedna z vecí, ktoré tu na ostrove nechýbaju. Priam naopak.
Incident na párty nám akosi nedal spať. Tak sme sa rozhodli počkať na východ slnka. Bol naozaj magický, stúpajúci spoza Mount Rinjani a osvetlujúci roztrúsené mraky navôkol.
Po tejto dlhej noci som sa rozhodla si ísť konečne ľahnúť. Zobudila som sa až neskoro poobede, dala si raňajko-obedo-večeru a počkala si na západ slnka na pláži. Zvláštny deň (ak sa tak dal vôbec nazvať).
A aby toho nebolo málo, dostala som lákavú ponuku – sledovať východ mesiaca. “Why not?” To som naozaj ešte nezažila. Zjavil sa na oblohe okolo pol druhej ráno. Bol obrovský a krvavo červený. Zaujímavosťou je, že ešte aj ten mesiac sa tu usmieva na ľudí. Je totiž otočený skoro o 90stupňov doprava, a tak vyzerá ako úsmev bez očí… Sledovali sme ho so spadnutou sánkou.
“This is my island!” ozvalo sa zrazu kdesi v diaľke…
Raz som počula krásnu myšlienku: “Zatiaľ čo na západe majú hodinky, na východe majú čas.” Myslím, že to Gilijčanov dokonale vystihuje. “Go with the flow” vravia.
Cestou z Gili Air na Bali sa pýtam turistu sediaceho v prístave: “When is the next boat?”
“At 11 o’clock. But you know.. Indonesian time” inými slovami loď môže prísť medzi 10:40 a 12:30
Nevadí. Kupim si čerstvý kokos a počkám. Nemám sa totiž kam ponáhľať…
V prístave na móle niektorému z turistov vietor odfukol dve 100.000 bankovky (dokopy asi 12eur). Jednu z nich chytila mladá gilijčanka a pýtala sa ľudí naokolo komu patrí. Nikomu peniaze nechýbali alebo si len neboli istí a nechceli vyzerať chamtivo, a tak sa nikto neohlásil. Počuli ju všetci. Druhá bankovka odletela do mora. Domáci sa išli potrhať. Jeden skočil do vody aby ju zachránil. Dievča, ktoré si takto jednoducho zarobilo chodilo zmätene s bankovkou v ruke a nevedelo, čo má robiť. Tak som jej povedala, že nech sa z toho radšej teší, je to dar, ktorý priletel z neba a keďže ho našla ona, asi jej prináleží. Okamžite zmenila výraz tváre a začala sa radovať. Dostala “povolenie” si peniaze nechať, a tak pocit viny opadol.
Názorná ukážka toho, že vzťah k peniazom, resp. k danej sume sa medzi kultúrami výrazne líši.
A mimochodom… ak ste vždy túžili byť milionármi, v Indonézii sa Vám tento sen môže ľahko splniť. Na získanie milióna rupií vám stačí iba cca 60eur
Inak ako som už v predchádzajúcom príspevku spomínala betón, ktorý sem prišiel zo západu a narobil tu neplechu..tak podobne je to aj s plastom. Verím, že ste už videli fotky tých špinavých pláží pokrytých plastovými odpadkami. Tieto pláže však nájdete iba na juhu Bali a Lomboku. Gili ostrovy sú panensky čisté. Občas nejaká tá igelitka, ale tú nájdeme aj v Európe… Aký príbeh je však za tým? Niektorí si myslia, že za to môže turizmus a že sa nevieme správať v cudzej krajine. Pravdou však je, že sú to práve miestni, ktorí nemajú problém odhodiť plastovú fľašu či mikroténový sáčok na zem. Vedľa domov majú skládky. Nerozumela som tomu a bola som spočiatku veľmi znechutená. Prečo si nevážia matku zem keď sú inak takí láskaví? Potom mi to ktosi objasnil…Donedávna tu všetko balili do papiera či banánových listov. Jedlá predávané na ulici sú ešte stále balené týmto prírodným spôsobom. Boli zvyknutí listy po použití proste odhodiť na zem. Veď sa rozložia. Nechápu, že pre plasty to neplatí. Pôsobia tu viaceré organizácie, ktoré sa snažia pláže čistiť a domácim vysvetlovať potrebu triedenia odpadu. Lenže na pláže sa každý deň privalí nová vlna bordelu zmiešaného s riasami. Prinesú ho rieky z vnútrozemia ústiace do mora. Mnohí prisťahovalci tvrdia, že riešenie by malo prísť od štátu. Legálne sa tu odpad zatiaľ nerieši, koše na triedenie nenájdete ani v mestách či na letisku. Verím, že sa to čoskoro zlepší.
Čo sa týka môjho kolena, tak antibiotiká našťastie zabrali. Z najhoršieho som vonku. Už je to viac menej iba o zahojení jaziev a opatrnom zaobchádzaní. Posledné dni som sa ho snažila rozchodiť. Aj rýchlosť sa mi zvýšila. Z pôvodných 1,4km/h už dávam 2,7km/h
